Úvod dnešného čítania hneď vzbudzuje otázku. Autor totiž píše: „Toto vám píšem, aby ste nehrešili.“ Čo je to však to „toto“? Lepšie tomu môžeme rozumieť, ak trochu rozšírime svoj pohľad v liste. Prvé tri vety tvoria súčasť celku, ktorý začína už 5. veršom z predchádzajúcej kapitoly. Jadro tohto celku tvoria tri vyjadrenia formulované spôsobom: „Ak
Tohtoročné veľkonočné obdobie budeme v nedele čítať z Prvého Jánovho listu. Ide o spis, ktorý odborníci zaradzujú medzi takzvanú jánovskú literatúru v Novom zákone. Tradične sem patria aj ostatné dva listy, evanjelium a Apokalypsa. To čo ich spája je, že už staroveká Cirkev za ich autora považovala apoštola Jána. Okrem Apokalypsy sa však nikde autor nepredstavuje pod týmto menom. Oveľa
Druhé čítanie na Veľkonočnú nedeľu ponúka dve možnosti, ktoré sú rovnaké vo všetkých liturgických rokoch. Prvá možnosť je z Listu Kolosanom (3,1-4). Krátky komentár k tomuto čítaniu si môžete prečítať tu. Tá druhá je z Prvého listu Korinťanom (5,6b-8). Pavol v tomto krátkom úryvku používa metaforický jazyk úzko spojený so slávením židovskej Veľkej noci, teda Paschy. Sviatok Pascha
Biblický text vybraný pre druhé čítanie v liturgii Veľkého piatku (Hebr 4,14-16; 5,7-9) v istom zmysle nadväzuje na včerajší deň. Cirkev vidí v udalosti Poslednej večere takisto ustanovenie novozákonného kňazstva, keď Ježiš prikazuje apoštolom: „Toto robte na moju pamiatku“. Muži ustanovení do kňazskej služby v Cirkvi nemajú svoje kňazstvo, ale majú účasť na kňazstve Ježiša Krista, ktorý je jediný,
Druhé čítanie na Kvetnú nedeľu patrí každý rok tomu istému úryvku z Pavlovho listu Filipanom. Konkrétne ide o kristologický hymnus z jeho druhej kapitoly. O jeho blízkom kontexte v rámci listu som už písal tu. Takisto si môžete prečítať aj pohľad naň od môjho kolegu Matúša Imricha. Teraz teda predstavím niekoľko vlastných myšlienok. Celý text zamyslenia nájdete tu.
Dnešný text je súčasťou podrobnej rozpravy o Ježišovom kňazstve. Na jeho objasnenie sa používa aj porovnávanie s kňazstvom starozákonným. List Hebrejom na jednej strane ukazuje, že starozákonné kňazstvo nachádza svoje naplnenie v Ježišovi, no na strane druhej objasňuje, že Ježišovo kňazstvo je iné než to starozákonné. V slovách, ktoré čítame dnes vystupuje do popredia Ježišovo
Tak ako pred týždňom aj teraz funguje druhé nedeľné čítanie ako premostenie medzi prvým čítaním zo Starého Zákona a Evanjeliom. Liturgia „ružovej“ 4. pôstnej nedeľa (Laetare) v cykle B si do bohoslužby slova zo starozákonných dejín spásy vybrala udalosť zániku Judského kráľovstva a zničenie Jeruzalema a jeho chrámu Babylončanmi. Podanie opisu pochádza zo záverečných veršov Druhej knihy kroník, kde
Pavol hneď v úvode listu reaguje na nejednotu v korintskej obci. Vytvárali sa rôzne strany podľa sympatizovania s tým ktorým evanjelizátorom. Tejto téme sa Pavol venuje pomerne zoširoka, až do konca štvrtej kapitoly. Snaží sa svojím adresátom objasniť, že takéto zmýšľanie v kresťanskom spoločenstve nemá miesto a je to múdrosť tohto sveta a nie
Ako sme si už všimli pred týždňom, druhé nedeľné čítanie je cez pôstne nedele nezvyčajne harmonizované s prvou lekciou. Do nej je na každú nedeľu chronologicky vybraná nejaká pasáž zo starozákonných dejín spásy. Druhá pôstna nedeľa v cyklu B nám tak ponúka rozprávanie o Abrahámovej obete svojho syna Izáka (Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18). K nej bol zapasovaný
Slová z Prvého Petrovho listu, ktoré sú vybraté do druhého čítania na Prvú pôstnu nedeľu v roku B súvisia s prvým čítaním, v ktorom čítame o Božej zmluve s Noemom po potope sveta. Druhé čítanie tiež spomína Noema a vody potopy. Takýto súzvuk prvého čítania s druhým je v liturgii skôr výnimkou; zväčša súvisí prvé čítanie s evanjeliom. Keďže sa Pôstne obdobie zvlášť spája s bezprostrednou